CERKVY
P O Č A S I E 
Cerkvy
CERKOV, CERKOVKA(rusínsky); cerkiew, cerkiewka (poľský)
Termín pre kultové stavby byzantských Slovanov. Významovo je rovnocenný označeniu chrámov v iných kultúrach napr. synagoga, kostol, mešita,... Slovenský jazyk sa pomerne intolerantne bráni tomuto všeobecne rozšírenému prvotnému slovanskému termínu. . Latinský chrám - kostol je terminologicky odvodený od castellum (hrad). Názov cerkov je odvodený od gréckeho kyriakos (dom Hospoda, Dom boží, lat. domus Dei, domus Dominicae). V byzantsko-balkánskom aj byzantsko-ruskom kultúrnom okruhu je drevená karpatská cerkov svojbytný kultúrnohistorický a stavebno-technický fenomén karpatského ľudového sakrálneho umenia a staviteľstva. Na pomedzi dvoch veľkých európskych kultúr – latinskej a byzantskej. Napriek detailnej rôznorodosti sa po stáročia po oboch stranách hrebeňa Karpatského oblúka vyvíjala spoločne a autochtónne, pričom čerpala z obidvoch prameňov. Na multikonfesnom východnom Slovensku a medzi Rusínmi zvlášť v minulosti bol veľmi citlivo až polarizačne vnímaný rozdiel medzi latinským kostolom a byzantskou cerkvou. Aj dnes je veľmi dôležitý prvok jazykovej, kultúrnej a náboženskej identity karpatských Rusínov. Svetové skvosty ľudovej sakrálnej architektúry sú stavané zrubovou technikou (t.j. vodorovné na seba ukladané trámy) prevažne z jedľového dreva, tesané sekerou, niekedy pozdĺžne štiepane. Na spájanie brvien sa nesmeli použiť klince. Zrubová technika umožňovala stavbu rozobrať a premiestniť na iné miesto. Keď sa dedina rozrástla a cerkov už nepostačovala, obec ju predala inej farnosti, niekedy aj do dosť vzdialenej lokality, kde sa previezla na vozoch. V priebehu niekoľkých dní sa cerkov postavila znova. Chrámy sú situované na návršiach v duchu zásady, že dom Boží má dominovať nad ľudskými príbytkami. Sú prevažne na nízkej kamennej podmurovke. Striktne bola dodržiavaná západo-východná orientácia cerkvy, trojdielnosť (sv.Trojica) zrubov prevážne štvorcových pôdorysov a to: babinec(predsieň), chrámová loď(nava) a svätyňa(svjatylišče). Prvá a druhá časť je prístupná veriacim a predstavujú pozemský svet a pozemskú bojujúcu Cirkev. Tretia časť symbolizuje Nebo, nebeskú už oslávenú Cirkev a spolu tvoria jeden celok – Christovu Cirkev. Ak si predstavíme byzantský chrám ako celé Božie stvorenstvo, potom predsieň(babinec) a loď predstavujú viditeľný(materiálny) svet a všetko v ňom. Svätyňa (časť za ikonostasom) predstavuje Nebo a svet neviditeľný. Miesto kde prebýva Trojjediný Boh. Človek je stvorený na obraz Boží a v sebe obsahuje oba svety (viditeľný-telo a neviditeľný-dušu). Len na nás záleží, ktorým smerom povedieme „svoju loďku“. Či cestou k Bohu alebo opačne chrbtom k ikonostasu, t.j. „utopíme sa“ v túžbach a žiadostiach materiálneho sveta.
SVÄTYŇA (sanktuárium)
Oddelenie svätyne ikonostasom predstavuje kontinuitu židovského jeruzalemského chrámu, kde bola Veľsvätyňa (Svjataja svjatych) samostatnou miestnosťou. Len veľkňaz mohol tu vstúpiť raz ročne. Do byzantskej kresťanskej Veľsvätyne vstupuje kňaz pri každej bohoslužbe, čo vyjadruje v Christovej cerkvi Novú zmluvu – princíp lásky, milosti Božej a v tom kontexte nadčasový význam golgotskej obete Isusa Christa. Polygonálnou apsidou uzatvorenie svätyne pri drevených cerkvach je takmer nedosiahnuteľnou métou drevených sakrálnych objektov lemkovského typu. V strede svätyne, na ktorom je prestol (oltár) evanjelium(Svätá kniha), kyvot(bohostanok) a vo väčšine aj prestolná ikona v bohato vyrezávanom orámovaní. V severovýchodnom rohu je žertvenik (proskomidnik) od gr. proskomídzo - prinášať, obetovať. Je to menší oltárik, na ktorom kňaz pripravuje eucharistické dary (chlieb a víno) na obetovanie, ktoré sa pri sv. Liturgii premieňajú na Telo a Krv Christa.
IKONOSTAS (z gr. eikonostasis)
Obrazová dekoratívne vyrezávaná devená stena oddeľujúca svätyňu(sanktuarium) od strednej chrámovej časti (lode). Ikonostas je podstatnou a charakteristickou súčasťou interiéru byzantskej cerkvy. Pre kresťana predstavuje obrazový návod k naplneniu pozemského životného cieľa - dostať sa do nebeského kráľovstva. Budovaný je podľa prísnych predpisov (kánonov) a zostavený z niekoľkých, nad sebou umiestnených radov ikon osadených vo vyrezávanej, zdobenej polychrómovanej drevenej konštrukcie. Počet radov (5-6) a ikon v jednotlivých radoch je závislý aj od výšky a šírky samotnej stavby. Má spravidla troje dverí. Cárske stredné a dvoje bočné (diakonské - južné) a severné(palamárke, z gr. palamar - cirkevný služobník), ktoré spolu s ikonami tvoria základný rad. K výzdobe ikonostasu patrí drevorezba, zvyčajne zobrazujúca vinič s plodmi (symbolom Eucharistie - hroznové víno je jednou jej zložkou). Je obyčaj, že pred ikony druhého radu (Prazničný rad) sa kladie v prislúchajúci sviatok svetlo. Pred ikonou Tajomnej večere symbolizuje Christa ako večné svetlo Christovo osvecujúce (potenciálne) každého, kto prichádza na tento svet (Ján 1,9), záleží už len na našej vôli. Cárske dvere sú v strede pred prestolom a prechádza cez nich len kňaz a diakon v bohoslužobnom rúchu. Sú dvojkrídlové, najväčšie a najmajestátnejšie. Zobrazená je na nich ikona Blahoviščenija (zvestovania) Bohorodičky, symbolizuje počiatok našej spásy a ikony evanjelistov (Matúš, Marek, Lukáš a Ján). I. Základný rad svojou štruktúrou symbolizuje harmóniu Neba a zeme. Tu zobrazený Syn Boží z vôle Otca zišiel k nám, aby sme my ľudia mohli s Ním vystúpiť do nebeského kráľovstva. Ikona Christa učiteľa s otvoreným evanjeliom po pravej strane cárskych dverí vyjadruje, že cesta k spáse vedie cez prijatie a uplatňovanie Christovho učenia v našom živote. Dôkazom možnosti tejto duchovnej cesty je Bohorodička, prvá obyvateľka „nového“ Raja, neba a ostatní svätci tu zobrazení. Po ľavej strane cárskych dverí je Ikona Hodegetrie Presvätej Bohorodičky s malým Christom na rukách, ktorý jednou rukou blahoslovi (žehná). V druhej drží zvitok, ako symbol o Isusovi Christovi naplnených proroctiev. Na severnej strane je takmer vždy sv. Nikolaj(Mikuláš), patrón byzantskej Cirkvi, zriedkavo sv. Ján Krstiteľ(predchodca Christa). Na južnej strane základného radu je ikona svätca alebo sviatku, ktorému je daná cerkov zasvätená. Pod základným radom sa nachádza na niektorých starých ikonostasoch hneď od podlahy ešte jeden (tzv. soklový) rad antepedia, na ktorom sú zobrazené starozákonne udalosti, zväčša predobrazného a mesiašského charakteru. II. Prazdničnyj(sviatočný) rad – má veriacemu pripomínať jeho službu neustálej chvály a vďaky vzdávania nebeskému Otcovi. Pripomína spasiteľné udalosti Nového zákona, apoštolskej doby a prvej epochy kresťanstva. V jeho centre nad Cárskymi dverami je umiestnený v starších cerkvach nerukotvorny (Madilión), Tajna večerja(Tajomná večera). Po stranách je zvyčajne 12 veľkých cirkevných sviatkov (6 sviatkov Christa a 6 Bohorodici). Pre symbolické vyjadrenie plnosti ľudského rodu by ich nemalo byť menej ako dvanásť. Tradícia hovorí: na zemí žije 12 ľudských rodov, Jakub mal 12 synov a tiež toľko bolo Christom vyvolených apoštolov. III. Apoštolský rad (Deésis) – v jeho strede je umiestnená ikona Christos Pantokrátor(Christos car) – zobrazuje Christa ako počiatok Cirkvi (zakladateľ a uholný kameň) je zobrazený v biskupskom rúchu s mitrou na hlave (symbol Christa Veľkňaza – Archijereja). Niekedy je v centre tohto radu ikona Isusa Christa, tzv. Spas v silách. Vtedy je po jeho stranách zľava Bohorodička a archanjel Michal a sprava Ján Krstiteľ a archanjel Gabriel. Každý z 12 apoštolov má v rukách symbol (atribút) svojej apoštolskej služby. Pri Christovi z oboch strán sú prví apoštoli Peter a Pavol ako symboly jednoty kresťanov. Za nimi môžu byť štyria evanjelisti, po dvoch z každej strany. Potom ostatní apoštoli: Andrej Prvozvaný, Jakub Zebedeov, Filip, Bartolomej, Tomáš, Jakub Alfeov, Tadeáš Šimon a Matej, ktorého si cez žreb Hospodin vyvolil namiesto Judáša Iškariotského. Tento rad poukazuje na genézu (proces vznikania) –Cirkvi od jej osnovateľa Isusa Christa cez apoštolov k biskupom. IV. Prorocký rad - sú tu zobrazení starozákonní proroci (4 veľkých a 12 malých prorokov, Mojžiš, Áron, Eliáš, David, Šalamun, Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel, Jonáš, Micheáš a ďalší) každý so zvitkom symbolizujúcim proroctva o Mesiášovi. Uprostred prorockého radu sa nachádza ikona Svätej Trojice. Nebeský Otec si vyvolil prorokov a samotný Boh vyplnil ich prorocké predpovede. V. Kríž(vrchol ikonostasu) – symbol víťazstva Christa nad smrťou, kľúč od Božieho kráľovstva. Po stranách kríža Bohorodička a sv.Ján Krstiteľ. Na kríži sú symboly štyroch evanjelistov (Ján-orol, Matúš-anjel, Lukáš-byk, Marek-lev). Ikonostas symbolický predstavuje posledný súd (strašnyj sud). Ako tu na ikonostase Christos je v sláve obklopený svätými a pred ním v lodi zhromaždení veriaci, tak sa raz postavia všetky národy zeme keď príde Christos obklopený anjelmi v sláve a sile súdiť živých i mŕtvych. Byzantská ikona - je text Svätého písma písaný výtvarnými prostriedkami alebo v obrazoch vyjadrené princípy kresťanského učenia. Silou svojej duchovnej krásy a mystického dojmu pôsobí na návštevníka chrámu. Má za cieľ priviesť nás k rozjímaniu o Božích veciach. Viesť pozemského človeka na ceste k Hospodinovi a pripravovať nás k spáse, to je na zjednotenie s Isusom Christom. Ikona – oko do neba je pre byzantského kresťana darom Sobornej apoštolskej Cirkvi k získaniu náboženského poučenia a Božej milosti. Významnou funkciou kompozičných prostriedkov (inverznej perspektíva) ortodoxnej ikony je, že nás vťahuje do svojho vnútra. Olejomaľba k ikone nepatrí. Najstaršie ikony- mozaiky z I. stor. sa zachovali napriek ikonoborectvu (r. 726-843) na hore Sinaj v kláštore sv. Kataríny. Sochy v byzanskom sakrálnom umení sa nevyskytovali, lebo sú pokladané za telesné symboly. Socha strháva pozornosť na svoju matériu. Obraz ikona sprostredkováva zobrazený výjav a sama hmota obrazu ustupuje a nie je vnímaná. Najznámejšou, najslávnejšou a najväčšími tajomstvami je opradena ikona zázračného obrazu Isusa Christa, Mandylion (Nerukotvornyj, Acheiropoietos). Podľa legendy Isus Christos sám otlačil svoju tvár na kus plátna pre chorého kráľa Abgara V. z Edesy(severná Mezopotámia). Edessa bola po Carihrade a Antiochii tretím najväčším kresťanským mestom Byzantskej ríše. Od znovuobjavenia Madyliónu v r.525 začali portrétovať Christa v dnešnej podobe s dlhými vlasmi a rozvetvujúcou sa bradou. Obraz bol v r.944 prenesený do Carihradu. Verilo sa, že pokiaľ Madylión bude v meste, Christos mesto uchráni pred inváziou. Údajne mal zázračnú moc a v kritických časoch obliehania bol s veľkou úctou nosený po meste. Bol pokladaný za jeden z najcennejších byzantských pokladov. V r.1024 počas IV. križiackej výpravy bol Carihrad vyplienený. V rámci tzv. „kresťanského kultúrneho prenosu“ s ďalšími vzácnymi relikviami bol tajomný Mandylión prenesený do západnej Európy. Súvis medzi zázračnou ikonou a templármi, ako mnohí autori naznačujú, nemusí byť ďaleko od pravdy.
